Změňte způsob myšlení

Kedysi som utekal pred strachom, a tak ma strach kontroloval. Kým som sa nenaučil správať sa k strachu ako k dieťaťu. Načúvať mu, ale nepoddávať sa mu. Ctiť ho, ale neuctievať ho. Strach ma už nemohol zastaviť. Vošiel som s odvahou do búrky. Stále mám strach, ale on nemá mňa.

Kedysi som sa hanbil za to, kým som. Pozval som hanbu do svojho srdca. Nechal som ju horieť. Povedala mi: "Ja sa len snažím chrániť tvoju zraniteľnosť. " Poďakoval som hanbe srdečne, a vstúpil som do života aj tak bez zahanbenia, s hanbou ako milenkou.

Kedysi som mal veľký smútok pochovaný vo svojom vnútri. Pozval som ho, aby vyšiel von a hral sa. Preplakal som oceány. Moje slzné kanáliky sa vysušili. A našiel som radosť priamo vtedy a tam. Priamo v jadre môjho smútku. Bolo to zlomené srdce, čo ma naučilo, ako milovať.

Kedysi som mával úzkosť. Myseľ, ktorá sa nikdy nezastavila. Myšlienky, ktoré sa odmietali stíšiť. Tak som sa ich prestal snažiť utíšiť. A vypadol som zo svojej mysle, a spadol na Zem. Do blata. Kde som bol držaný silne ako strom, neotrasiteľný, v bezpečí.

Kedysi vo mne horel hnev. Pozval som ho do svetla svojho bytia. Cítil som jeho šokujúcu moc. Nechal som svoje srdce tĺcť a svoju krv vrieť. Načúval som mu, konečne. A hnev zakričal: "Rešpektuj sa totálne, teraz!" "Hovor svoju pravdu s vášňou!" "Povedz nie, keď myslíš nie!" "Choď svojou cestou s odvahou!" "Nedovoľ nikomu hovoriť za teba!" Hnev sa stal úprimným priateľom. Pravdivým sprievodcom. Krásnym, divokým dieťaťom.

Kedysi sa do mňa zarezávala osamelosť. Skúšal som sa rozptýliť a otupiť. Behal som k ľuďom, k miestam, k veciam. Dokonca som predstieral, že som "šťastný". Ale čoskoro som už nedokázal utekať. A spadol som do srdca osamelosti. A zomrel som a znova som sa zrodil do dokonalej samoty a pokoja. Ktoré ma spojili so všetkým, čo je. Takže som nebol osamelý, ale sám s Celým Životom. Moje srdce Jedno so všetkými srdciami.

Kedysi som utekal od ťažkých pocitov. Teraz sú mojimi poradcami, dôverníkmi, priateľmi, všetci vo mne majú domov, a majú svoju dôstojnosť. Som citlivý, jemný, krehký, moje paže sú okolo všetkých mojich vnútorných detí. V mojej citlivosti, sila. V mojej krehkosti, neotrasiteľná Prítomnosť. V hlbinách mojich rán, v tom, čo som nazval "temnotou", som našiel horiace Svetlo, ktoré ma teraz vedie v bitke. Stal som sa bojovníkom, keď som sa obrátil k sebe. A začal som počúvať. 
J. Foster, Internet