Iskrice č. 27 Nikoly Tomašiče

"Raztergnuta su uda tvoja, slavenski slavni narode, ali obceni život u njima se mice, svaki dan tvoja kerv sve to veselie vrie i tece. Duga biaše tebi zima studena i burna, nu i za te počimlju sada prolietni dani zabielivati, i za te počimlje s mnogimi suzami zaliveno cvietje cvietati. Veleznačno je preporodjivanje tvoje; kano naliči sestra na sestru, tako se naliče jedan drugom i puci tvoji, narode mili; tvoji jezici pokazuju sveto i neumerlo svoje bratinstvo. Veleznačno je preporodjivanje tvoje, ali planine i pustinje prostrane kano more razdjeluju bratju od bratje; žalostni sin nepozna poroda majke svoje. Žalostni mi, lakša nam je omraza nego ljubav, berže se razstajemo nego sastajemo, ruke naše radie ubiju nego ogerle. Malo do sada učinismo, sa jedan drugoga kako valja poznademo, da se bratinski rukujemo i gerlimo. Kano slamu raznešenu od vietra, pustili smo da nas nesreca razvija. Sve je kod nas neizviestno i izgovo pisanje, nauka, red i običaj. Sve to se mora preporoditi, muka je velika, ali ce i još veca radost biti. Poklonimo se pred znamenitom sudbinom, koja nas čeka, oružajmo se čverstim uzterpljeniem, velikodušnom poniznosti. Nije sada vrieme da pievamo staru slavu našu. Kano čoviek dižuci veliku težinu, muči se i uzdane, taki i mi mučeci se radimo i mučeci se dobimo težku krunu spasonosne slobode naše.

"Roztrhané sú tvoje údy, drahý slovanský národ, no už sa v nich hýbe spoločný život a každým dňom v nich živšie vrie a prúdi tvoja krv. Dlhá bola tvoja studená a strašná zima, no už aj tebe začínajú svitať jarné dni, už aj tebe začínajú kvitnúť kvety, poliate mnohými slzami: tvoje znovuzrodenie značí čosi veľké; tak ako sa na seba podobajú sestry, podobajú sa na seba tvoje kmene, drahý národ; tvoje nárečia v sebe majú svätú, nesmrteľnú príbuznosť; tvoje znovuzrodenie značí čosi veľké; ďaleké hory a púšte však oddeľujú brata od brata, tak ako more; ľutovať treba syna, ktorý nepozná potomstvo svojej matky. Ó, akí sme všetci biedni! Ľahšie ako milovať padne nám nenávidieť, ľahšie sa nám rozchádza, než schádza, naše ruky ľahšie zabíjajú, ako objímajú. Málo sme toho doteraz urobili, aby sme sa spoznali tak, ako sa patrí, aby sme si bratsky podali ruky, aby sme sa objali. Dopustili sme, aby nás nešťastie rozfúklo ako vietor slamu. Všetko je u nás neurčité a nestále: výslovnosť, spôsob písania, veda, zákon a mravy. Všetko toto sa musí zrodiť odznova, a bude to veľmi namáhavé, ale o to väčšia bude radosť. Skloňme sa pred veľkolepou úlohou, ktorá nás čaká, vyzbrojme sa železnou trpezlivosťou, veľkodušnou pokorou. Teraz niet času ospevovať starú slávu. Tak ako sa snaží a vzdychá človek, ktorý nesie veľký náklad, snažme sa aj my a buďme činní, aby sme si námahou a prácou vydobyli ťažkú korunu našej blahodárnej slobody."